Katka bola ešte dieťa, keď dostala krídla a odletela k anjelom. Celý svoj život tu na zemi bola tichúčko, nepovedala slovíčko.
Trpezlivo znášala úskalia svojho krátkeho života.
Bolo náročné dívať sa na dieťa, ktoré nikdy nepovie slovko MAMA, ktoré neochutná koláčik, samé si nesadne alebo nepobeží na záhradu.
Bezvládne leží na posteli a čaká na pomoc. Plače a nevie povedať čo ju bolí. Bezmocnosť a beznádej boli to najhoršie v mojom živote.
No na druhej strane to dieťa mi dávalo silu.
Vždy, keď mi bolo ťažko, pozrela som do jej krásnych veľkých očí a pocítila som ako ma dobíja úžasnou energiou.
Bolo to niečo nádherné.
Očami mi ďakovala za všetko čo som pre ňu robila.
Aj keď som to krásne slovíčko nepočula z jej úst, no videla som ho v jej očiach.
Veľa krát som sa pristihla, že jej čítam z očí to čo mi chce povedať.
V jednom momente som si to uvedomila a začala písať myšlienky, ktoré mi Katka hovorila.