Naše prvé spoločné Vianoce

Naše prvé spoločné Vianoce

 

 

Mama ma vzala do náručia a hovorí: „ Katka, kukni padá sniežik. Vonku je všetko biele. To je krása, však?“ Ja spokojne vydýchnem a spolu s mamou sledujeme ako padajú snehové vločky na dvor. Mama sa mi prihovára: „O niekoľko dní budú Vianoce. Konečne budeme všetci spolu. Katka veľmi sa teším, že si tu so mnou.“ Ešte viac ma pritúlila k sebe.

Ležím v postieľke. Mama si myslí, že spím. No ja sledujem čo sa deje okolo mňa. Niečo dáva na stôl. Rozkladá kartóny. Niečo vyberá z vreca. Čo to je? Ja idem radšej spať. Nechce sa mi rozmýšľať nad tým čo nepoznám. Možno ma chce mama prekvapiť.

Ráno mi dala mama raňajky. Zobrala ma do tej izby, kde včera robila záhadné veci. „Katka, pozri toto je vianočný stromček.“ Prihovára sa mi ocko a zapaľuje sviečky, ktoré krásne blikajú na stromčeku. Aha, tak pre toto som ja v noci nemohla spať. Premýšľala som čo to mama robí.

Mama pečie koláčiky. V kuchyni rozvoniava kapustnica. Pripravuje opekance. Hovorí: „Katka dnes príde Ježiško a prinesie ti darčeky.“ Ja ju nevnímam. Spím. Nič ma nevyruší od sladkého spánku.

Štedrú večeru som odspala. Taktiež aj darčeky pod stromčekom ma počkali do rána. Ráno nedočkavo čakám, kým vstane mama. Už ju počujem. Ide rovno ku mne. Prihovára sa mi jednou krásnou pesničkou: „ Dobré ránko svetlo mojich očí. Dobré ránko moja dcéruška. Konečne si hore. Ty spachtoš. Ty nie si zvedavá na darčeky?“  Ja zažmurkám a už ideme k stromčeku. Tam ma čaká veľa hračiek. Pískací zajačik, hrkálka. No najviac sa mi páči ten stromček. Už viem prečo má mama rada Vianoce.

Celý deň som nepokojná. V noci sa mi nedá spať. Mama je som mnou hore celú noc. Ráno vstáva, dáva mi jesť. No ja nič nechcem. Vraciam, nechutí mi. Mama nedávaj mi nič. Prečo ma musí trápiť? Hovorí: „Katka čo je to s tebou? Čo sa deje?“

Je nešťastná. Včera som bola v pohode, dnes pravý opak. Je večer, druhý sviatok vianočný. Mám teplotu. Záchvaty neprestávajú. Ťažko dýcham. Mama ma oblieka. Ocko štartuje auto. Ideme do nemocnice. Mama so mnou beží rovno na oddelenie, kde som viac krát ležala. Tety sestričky ma už poznajú. Prišiel lekár a pýta sa mamy: Máte odporúčanie z pohotovosti?“ „Nie, nemáme“ mama odpovedá. „ Nič sa nedá robiť, musíte ísť na pohotovosť, a odtiaľ sa vrátite sem.“ Mame vyhŕkli slzy z očí. To fakt?

Mama s ockom pozreli na seba a šli so mnou autom ešte dosť ďaleko.  Zaklopali na dvere. Ukázal sa jeden rozospatý ujo, ktorý, keď ma videl, vyhrešil mamu, že kde boli so mnou doteraz. Ja som už naozaj veľmi ťažko dýchala. Hovorili, že ústočká mám modré. Počujem sanitku, ktorá ma vezie do nemocnice a tam ma napájajú na prístroje, tie mi pomáhajú dýchať. Mama musela ísť domov, nepustili ju ku mne. Som sama. No ja sa z toho dostanem. Chcem byť doma.

Sú Vianoce, neužila som si darčeky, krásne hračky, ktoré mi priniesol Ježiško. Kto sa s nimi bude hrať, keď nebudem doma?

Mama prišla za mnou. Videla som na nej, že je vyčerpaná. Čo sa deje? Mala by byť oddýchnutá. Veď nie som doma. No tento raz ju potrápil ocko. Keď mňa nechali v nemocnici a oni sa vrátili domov, ockovi bolo veľmi zle. Tiež ťažko dýchal. Žeby som ho nakazila? Chytil niečo odo mňa? Dozvedela som sa, že aj on je v nemocnici, no o poschodie vyššie. Bol ma pozrieť. Prihováral sa mi. Bol smutný a veľmi slabý.

Mama sa o nás veľmi bála. Chodievala do nemocnice každý deň. Silvester  oslávila sama doma. Na Nový rok 2002 prišla za nami. Veľmi som sa potešila. Hovorila mi: „Katka neboj, prídem pre teba aj pre ocka. Onedlho budeme spolu doma.“

Aj tak bolo. Mama sa potešila, keď jej ujo doktor povedal, že môže pre mňa prísť. Ocko ešte zostal niekoľko dní v nemocnici. Musel sa doliečiť. Počula som mamu ako niekomu hovorí: „ Stanko prekonal pľúcnu embóliu. A zistili mu cukrovku. Je to veľmi ťažké. Čo bude s nami ďalej? Ako to zvládneme? Je veľmi slabý, nevládze chodiť.“

Konečne sa ocko vrátil domov. Aj on si priniesol veľa liekov. Musí si dávať na seba pozor. Nech sa vládze o mňa postarať. My dvaja sme prepojení. Keď je zle mne, tak je aj ockovi.

Budem žiť, kým bude srdiečko biť