Budem žiť, kým bude srdiečko biť

Mama je unavená, plače, vidím na nej, že je vyčerpaná. Celé dni je v strehu, neviem či vôbec spí. Ja som tiež unavená, bolí ma hlava, už mám kŕč, celé telo sa mi trasie, čo sa to robí? Mama hovorí, že je to záchvat. Je ráno šesť hodín a už mám tretí záchvat. Ďalší záchvat, a to spím na jej hrudi. Cítim tlkot jej srdca a reagujem záchvatom. Mama ma dala do postieľky, zaspala som. Sníva sa mi krásny sen, že som v nebi s anjelikmi. Áno, anjeli na mňa dávajú pozor. Dohliadajú, aby som dýchala, aby sa mi pri záchvate nič nestalo. Spím už dve hodiny, zobudím sa s veľkým plačom a následným záchvatom. Prečo mám stále tie záchvaty? Mama ma oblieka do krásnych nových vecí, ideme k pánu doktorovi. Vezieme sa v aute, mama je nešťastná, plače. Oco je nervózny, bojí sa o mňa. Čo bude so mnou ďalej? Nechajú ma v nemocnici? Zasa budem sama? Nie, ja chcem byť doma s Vami. Mama, bojím sa doktorov. Nechoďme nikam.
Už sme prišli k lekárovi, som stŕpnutá, bojím sa, …. Mama hovorí ujovi, že zle spávam, že mávam často záchvaty. Sťažuje sa mu. Čo je zavadziam? Nechce ma? Zasa mám záchvat, vidí ho aj doktor. Počujem ako povedal mame: „ Dáme Vám nové lieky a uvidíme ako budú reagovať. Ak sa stav zhorší, prídete na hospitalizáciu. Teraz choďte domov a opatrujte sa. Držím palce, aby sa Katke polepšilo.“  Dobre počujem? Ja idem domov, budem doma s mamou a okom. Teším sa, a čo to? Zasa ma miká, zasa mám kŕč. To od radosti. Áno teším sa, že ideme domov.
Lieky zabrali, záchvaty už nemávam tak často. No vraciam stále, dusím sa. Je mi zle, trasiem sa. Je mi zima, potom zrazu teplo, čo sa to so mnou zasa deje? Mama mi chytí čelo. Povzdychne si: „ Katka má horúčku“. Dáva mi lieky na zníženie teploty. Nepomáhajú, dusím sa, zle sa mi dýcha. Odsáva ma. Nepomáha to. Už ma oblieka a dáva do auta. Vezieme sa do nemocnice. Sú Vianoce, neužila som si darčeky, krásne hračky, ktoré mi priniesol Ježiško. Kto sa s nimi bude hrať, keď nebudem doma?

Počujem mamu, ako niekomu hovorí, že nech ma skontrolujú, že zle dýcham. No nik nemá o mňa záujem, až jeden doktor, za ktorým sme ešte museli ísť autom dosť ďaleko. Ten ujo, keď ma videl, tak vyhrešil mamu, že kde boli so mnou doteraz. Už počujem sanitku, ako ma vezie do nemocnice a tam ma napájajú na prístroje, ktoré mi pomáhajú dýchať. Mama musela ísť domov, nepustili ju ku mne. Som sama. No ja sa z toho dostanem, teším sa na stromček, na darčeky. Chcem byť doma.

Už štvrtý krát do roka som v tej istej nemocnici, v tej istej postieľke. Sestričky ma prebaľujú, nakŕmia, no nepohladkajú ma, ako mama, neprihovorí sa mi ocko. Je to ťažké byť sama. Aj mama sa doma trápi. No aspoň sa vyspí. Konečne aspoň chvíľu nemusí pozerať na hodinky, kedy mi má dať jesť, nemusí ma prebaľovať, nemusí chystať lieky… No nech si len oddýchne, ja jej potom zasa dám zabrať.

Už idem domov z nemocnice, nabalená liekmi od bolesti, antibiotikami, ale aj na uvoľnenie hlienov. Mala som už štvrtý krát zápal pľúc. Lekári hovoria, že to bude trvať dovtedy, kým bude srdiečko biť. Nie najlepšie prognózy. Ja Vám všetkým ukážem. Prekvapím Vás. Veď toto lekári hovorili, keď som mala mesiac a už mám rok a pol.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *