Budem dosť silná, aby som sa stala mamou?

Je krásne slnečné júlové nedeľné dopoludnie. Už to asi na mňa prišlo. Cítim ako mi odteká plodová voda. No nemám žiadne bolesti. Do nemocnice sa mi ešte nechce ísť. Teším sa na pečené kura, ktoré už rozvoniava po celom byte. No ešte musím vyžehliť plienky a oblečenie pre moje dieťatko, ktoré sa už pýta na svet.
Tak ja budem mamou. Teším sa, ako si ho prvý krát pritúlim k sebe. Ako ho budem dojčiť. Som zvedavá čo to bude, či naozaj dievčatko ako ukázal ultrazvuk.

S mužíčkom sme sa naobedovali, vzali pripravenú tašku s vecami a šli do pôrodnice. Lekárka mi vytkla, že som mala prísť hneď ako začala odtekať plodová voda. To bolo, ale za privítanie…. Je mi do plaču. Som rozrušená. Neviem čo ma čaká.
Ako bude prebiehať pôrod? Budem dosť silná, aby som sa stala mamou? Tieto slová a vety mi stále dookola zaťažujú myseľ. Trochu sa ukľudním, keď na monitore počujem ako môjmu dieťatku  bije srdiečko. Je v poriadku. Od príchodu do nemocnice prešlo sedem hodín a bolesti žiadne, neotváram sa. Je to normálne? Lekár ma utešuje:  „Áno mamička, buďte kľudná všetko je v poriadku. “

Je večer deväť hodín a ja začínam cítiť prvé kontrakcie. Sledujem hodinky. Kontrakcie prichádzajú v pravidelných intervaloch, najskôr každých desať minút… po hodine už je to každých päť minút. Celú noc len chodím lebo ležať sa nedá. Ak aj chcem zaspať, bolesti mi to nedovolia.
Pýtam sa lekárov a sestričiek, dokedy sa takto budem trápiť. Len sa mi smejú: „ Vám kontrakcie ešte len prídu a to si až potom užijete. Treba len vydržať.“ Im sa to povie… Ale ja som už vyčerpaná. Padám od únavy. Toto mi oni povedia o druhej hodine v noci. Neverím že to nie sú kontrakcie…. Veď ich má stále a čoraz častejšie.

Už sa rozvidnieva, konečne ráno. Možno sa už nájde lekár, ktorý mi pomôže. O 8 hod máme vizitu. Prišiel mladý, celkom sympatický lekár. Hovorím mu: „ Pán doktor, robte so mnou niečo, veď ja už nevládzem.“ On na mňa pozrie, skontroluje na monitore a usmeje sa a hovorí: Nebojte všetko je v norme, dáme Vám infúziu na otvorenie. 

Konečne so mnou niečo začali robiť. Prechádzam sa po izbe, počúvam ako na pôrodnej sále postenkávajú, kričia  ostatné budúce mamičky. To budem aj ja tak kričať? To naozaj tak veľmi bolí? Čo ma to čaká? Prežijem pôrod? No utešujem sa. Pravidelne zhlboka dýcham a čakám….

Pozerám na hodinky, je pravý obed ….. Bolesti príšerné, nevládzem stáť na nohách. Volajú ma ľahnúť si k monitoru. Dajú mi pás na brucho. Zapnú stroj a nepočuť nič. Žiadne zvuky. Žiadny tlkot srdca. Sestry hovoria, že stroj je pokazený. Tak sa nestíham zaťažovať, tým že asi bude nejaký problém s dieťatkom. Volajú lekára. Ten ma skontroluje a  povie: „ Ideme rodiť.“ Hurá, konečne to budem mať za sebou. 

Pri pôrode sú dvaja lekári a dve sestričky ma usmerňujú a pomáhajú . Jedna z pravej strany stojí a druhá z druhej strany a tlačia na brucho, aby som rýchlo porodila. Celé to trvá 15 minút. O 12,25 poseldný krát silno zatlačím a cítim úľavu, dievčatko je na svete. No nepočujem nič. Len vidím lekárov ako ju zobrali preč. Čudujem sa,  pýtam čo sa deje. Prišla detská lekárka a hovorí: „ Vaše dieťa ma nejakú problémy. Dáme ho na pozorovanie do inkubátora.“ To bolo všetko čo mi povedali.

Pôrodník ma ešte zašíva, veselo debatujeme, smejeme sa. Už je zabudnuté nočné trápenie. Hovorí: „Vy musíte byť silná žena, keď to tak s úsmevom znášate.“ Po hodinke ma odvážajú na izbu, aby som si oddýchla a pospala. No dá sa spať, keď nič neviem o mojej Katke? Ešte som ju nevidela, a to už je večer. Lekári sa mi celé poobedie vyhýbajú. Ak ma aj prídu skontrolovať uhýbajú pohľadom. Nič nehovoria. Mám sa vraj opýtať detského lekára.

Konečne večer o 19 hodine prvý krát vidím moje dieťa. Je v inkubátore napojená na prístrojoch. Samá hadička okolo nej. Katke ja krásna, bacuľatá. Akoby to ani nebol novorodenec dnes narodený. Koža pekná jemnučká vôbec zvráskavená od plodovej vody….

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *